STÁTNÍ HRANICE DNES

Je dnes potrebná ochrana štátnych hraníc?

Na otázku položenú v titule článku odpoviem hneď na úvod – ÁNO je. Ešte predtým ako ma možno niektorí stihnú obviniť, že som stará štruktúra, ktorá si želá návrat najčiernejšej éry komunizmu si však dovolím uviesť presné a konkrétne dôvody, ktoré ma k tejto odpovedi vedú a určite to nie je nostalgia za starým režimom.

Takže určite si ani ja neželám:

• aby mi niekto zakazoval vycestovať slobodne resp. vrátiť sa do mojej domovskej krajiny prípadne aby ma niekto za to súdil,
• aby ma niekto preveroval, kontroloval (vrátane celej rodiny), udeľoval mi devízové prísľuby, vycestovacie doložky a pod.,
• aby ma po absolvovaní všetkých procedúr ešte navštívili príslušníci bezpečnostných zložiek, ktorí skontrolujú “postup” balenia,
• aby niekto bránil mojim deťom študovať a pracovať v zahraničí v dôsledku nevhodného kádrového profilu (ako osoba s “emigráciou v rodine”) viem o čom hovorím,
• a teda určite si neželám návrat starých časov v tomto smere (ani v žiadnom inom).

  K problematike služby u PS nie som určite kompetentný sa vyjadrovať nakoľko som sám u PS neslúžil. Nejaké informácie mám od kamarátov, ktorí si službou u PS prešli, veľa užitočných a zaujímavých vecí som sa dozvedel na tomto blogu. Ale jednu vec musím uviesť pre všetkých, ktorí často najmä v internetových diskusiách “hejtujú” bývalých pohraničníkov a označujú ich ako “červených vrahov” a podobne. 

  Naozaj si títo ľudia myslia, že tí 18-20 roční chlapci rukovali k PS s jedinou myšlienkou – zastrelím si svojho narušiteľa, super a dostanem opušťák?? Tak to určite nebolo!! Pre mladšie ročníky uvádzam, že povolávací rozkaz čakal každého muža po ukončení stredoškolskej resp. vysokoškolskej dochádzky. Vyhnúť sa základnej vojenskej službe (ktorá sa vykonávala tak u Československej ľudovej armády ako aj u Pohraničnej stráže) sa podarilo málokomu, tzv. “modrá knižka” bola vzácnosť. 

  Každý vojak základnej služby sa chcel dostať domov po dvoch rokoch (jednom roku u absíkov) živý a zdravý. Som pevne presvedčený, že nikto nerukoval k PS s myšlienkou na streľbu na “narušiteľa”. 

  Služba u PS bola špecifická, kto chce môže si aj tu na blogu naštudovať dosť materiálov. Samozrejme podliehala ideologickej masáži – rovnako ako služba u ČSLA. Ale ideologická masáž existuje aj dnes akurát už to nie je o “vedúcej úlohe KSČ”. Skúste napríklad nastúpiť do práce v nadnárodnom korporáte a zažijete najmä v prvých mesiacoch také “PŠM” (opäť pre mladších – politické školenie mužstva), že vojenskí politruci (pre mladších, je to z ruštiny “poliťičeskij rukavoditeľ” – politický pracovník u vojska zodpovedný za politickú výchovu vojakov) by pri tom pôsobili veľakrát ako žiačikovia základnej školy. Oponenti budú hneď kričať “ale v korporáte nás nenútia zabíjať” – ale kto prešiel službou u PS vie veľmi dobre, že “použitie služobnej zbrane” nebol v žiadnom prípade prvý a jediný prostriedok na zastavenie narušiteľa. Rovnako ako to nie je dnes u príslušníkov policajného zboru. 

  Má niekto z týchto kritikov snáď pocit, že ho bežná cestná hliadka zastavuje s odistenou a namierenou zbraňou??? Týmto ukončujem túto vsuvku. V ďalších riadkoch poukážem na konkrétny príklad, ktorý podľa mňa jednoznačne potvrdzuje potrebu efektívnej ochrany kontroly štátnych hraníc aj dnes.

  Je to jeden z mnohých prípadov s ktorým som sa stretol a ktorý sa mohol vyvíjať úplne inak pri existujúcej a funkčnej ochrane štátnej hranice.

  Slovenská štátna občianka sa zoznámila počas štúdii na vysokej škole v Nemecku s občanom Konga, ktorý mal časovo obmedzený pobyt na území Nemecka. Z tohto vzťahu sa narodila ich spoločná dcéra. Matka počas celého tehotenstva žila už späť na území SR, dieťa sa narodilo v SR, otec udržiaval s matkou dieťaťa sporadický kontakt, počas celého tehotenstva bol jeden krát na návšteve, od narodenia dcéry nepravidelne prichádzal na Slovensko ale komunikoval s matkou a v návštevách mu nikto nebránil. Matka mala dcéru na základe predbežného opatrenia zverenú do starostlivosti, otcovi však nijako v styku s dcérou nebránila keď prejavil záujem. Keď mala dcéra cca 2,5 roka, jeho záujem sa zvýšil a návštevy boli častejšie. Presne v deň 3. narodenín ich spoločnej dcéry bol otec na Slovensku na návšteve a išli na spoločnú večeru. Počas večere matka odišla na toaletu a po návrate zistila, že otec s dcérou sa v reštaurácii nenachádzajú takže okamžite zavolala otcovi na mobil a ten jej povedal, že sú pri aute a dcérke dáva darček. Vybehla preto von z reštaurácie smerom k zaparkovanému autu, to však už na mieste nebolo…..

  Matka mala typ vozidla aj špz aj fotku vozidla (pri návštevách si vždy tieto veci značila). Okamžite kontaktovala Policajný zbor Slovenskej republiky a poskytla základné údaje. Hneď potom išla aj na miestny útvar, ktorý sa nachádzal neďaleko reštaurácie, kde takisto poskytla všetky informácie (mená otca, dcéry, typ auta, farbu, EČV aj fotku vozidla).

  Opísaný prípad sa stal v okrajovej časti Bratislavy. Na štátnu hranicu (resp. na najbližší hraničný prechod) s Rakúskom je to z miesta kde sa prípad stal cca 25 kilometrov, na maďarské hranice cca 30 kilometrov, na české hranice cca 95 kilometrov a na najbližšiu poľskú hranicu cca 300 kilometrov. (pre úplnosť ukrajinská hranica cca 550-600 kilometrov čo však povedané žargónom PS nebol smer pravdepodobného postupu narušiteľa ).

  Tento prípad je úkažkovým príkladom medzinárodného únosu dieťaťa. Nebudem ďalej opisovať ako sa prípad vyvíjal po vecnej stránke ale zameriam sa len na jednu vec. Otec sa dostal s dcérou do Nemecka bez najmenšieho problému. Až po 5 (!!!) dňoch sa podarilo z kamerových záznamov zistiť, že na prechod štátnej hranice si nezvolil najbližší hraničný prechod s Rakúskom (Petržalka/Berg) ale použil hraničný prechod na diaľnici D2 Brodské/Břeclav!! Príslušné orgány mali tak odhadom minimálne 45 minút až hodinu na to, aby zabezpečili zastavenie vozidla na tomto hraničnom prechode. Ale v zásade od odchodu z reštaurácie resp. ohlásenia skutku polícii bolo minimálne 20 minút času na postavenie hliadky na každý hraničný prechod v okolí Bratislavy (pričom ten cez ktorý otec prešiel je ten relatívne vzdialenejší). A to už nehovorím o tom, že z Českej republiky prešiel do Nemecka cez prechod v Rozvadove…

  Prípad sa naťahoval roky, dcéra sa po komplikovaných procedúrach vrátila k matke, dodnes navštevuje psychológa, otec má pobyt neznámy……

  Nič z toho sa nemuselo stať keby existovala ochrana štátnej hranice resp. presné postupy ako v takýchto prípadoch postupovať. Teda oni tie postupy existujú, ich aplikácia v praxi však asi nie je úplne presná … a to hovorím veľmi diplomaticky.

V takomto jednoznačnom prípade kde boli všetky informácie o vozidle a osobách známe okamžite, vrátane fotky sa celý prípad mohol vyvíjať úplne inak, vozidlo by bolo zastavené a už by nasledovali iné zákonné procedúry.

  Prípady, ktoré som mal možnosť v praxi zažiť resp. s ktorými sa stretávam aj dnes sa týkajú v drvivej väčšine prechodu cez oficiálne hraničné prechody (prevoz nelegálnych látok, krádeže motorových vozidiel a pod.), prechod cez zelenú hranicu pri páchaní trestnej činnosti je zriedkavý. Musím sa tu v širšom kontexte vyjadriť aj k súčasnej imigračnej kríze kedy sa (a určite nielen mne) javí potreba ochrany štátnej hranice ako absolútne nevyhnutná.

  Pri imigračnej kríze podľa môjho názoru zlyhala Európska únia na celej čiare. Opäť jeden príklad z praxe: Dnes si viete kúpiť na odczudzený resp. falošný občiansky preukaz resp. pas a platobnú kartu kúpiť letenku na cudzie meno a skúsiť vycestovať do USA. Ak sa vám podarí (najmä ak je nápadná podoba) dostať do lietadla v priestore EÚ, je takmer 100% istota, že v USA neprejdete cez “immigration officera”. A tiež na to, aby vás nevpustil na územie USA nepotrebuje hneď strielať ani púšťať na vás psy. A na to, aby ste imigračným úradom po prílete neprešli netreba hneď falšovať cestovný doklad. Stačí zatajiť existujúce trestné stíhanie voči vašej osobe v domovskej krajine alebo prechádzajúce odsúdenia…. 

  Dnešný stav ako všetci vieme je však taký, že sem nekontrolovateľne prichádzajú desiatky tísíc ľudí bez akejkoľvek kontroly. Nehovorím, že netreba pomáhať ale nie tak ako to EÚ dnes predvádza a núti k tomu svoje členské štáty. Slovenská aj Česká republika sú viac-menej na okraji záujmov imigračných skupín, to však neznamená, že si hranice nemáme strážiť. Práve naopak.

Takže na záver – ochrana štátnej hranice určite áno aj dnes. Bez toho aby sme my boli obmedzovaní v cestovaní/prácii/štúdiu v zahraničí a vždy sa mohli slobodne bez rizika represálií vrátiť do našej krajiny. Ale tiež treba chrániť nás aby sem neprichádzali ľudia, ktorí chcú alebo potencionálne môžu škodiť nám a recipročne nech naši zločinci neutekajú beztrestne za hranice pred spravodlivosťou. To sa v dnešnej internetovej dobe, pri súčasnom stave techniky dá dosiahnuť podľa mňa aj bez toho aby sa “šacovalo” každé auto a stáli sme hodinové kolóny na hraniciach. Sloboda pohybu osôb ako jedno zo základných práv EÚ určite áno pre všetkých slušných ľudí. 

  Pre tých čo porušujú zákony, nechcú rešpektovať pravidlá, utekajú pred postihom alebo majú záujem prísť aby ich mohli porušovať určite nie. U takýchto – na odľahčenie – nech platí veta z Pelíškov “rozkaz ten zněl jasně nesmí projít za žádnou cenu”. Akurát kritériom nech nie je “kožená brašna”….

P.S.

Na záver prikladám z verejne dostupných zdrojov jeden komentár slovenského politológa Jána Beránka s ktorým sa ja osobne plne stotožňujem. Je na tému nekontrolovanej imigrácie…

https://glob.zoznam.sk/komentar-jana-baranka-poslovia-zla/  

(c) AUTOR - si nepřál, z důvodů, jenž zde záměrně neuvedu, zveřejnit své jméno a "redakce Pohraničníka" to respektuje. Děkuji mu tímto, že si našel čas, aby pro weblog Pohraničník zpracoval téma více než aktuální a to zajímavou formou.