9. ledna 2016

VOJENSKÁ SLUŽBA NA HRANICI S UKRAJINOU.

Військова служба на кордоні України.

Kedže som narukoval až po revolúcií, v roku 1994, kedy systém ochrany štátnych hraníc bol už podstatne iný ako pred rokom 1989. Narukoval som do Devínskej Novej Vsi. K útvaru vojsk hraničnej a cudzineckej polície prezídia PZ SR. 

V deň nástupu do kasárni, nás rozdelili na niekoľko skupín. Jedných ešte v ten deň odvelili na východ do výcvikovej roty Sečovce, do Malaciek, niektorí ostali v Devínskej Novej Vsi. Po absolvovaní prijímača a základného výcviku sme boli opäť prerozdelení podľa toho kde bolo treba doplniť stavy na hraničnych oddeleniach. Napr. ja som bol pridelený na akčnú rotu UHCP PPZ odd. Rusovce (stará 13.rPS). 

Po nejakom čase som bol spolu s ešte dvoma chalanmi (obaja z roty DNV) odvelení na východ do Humenného. Bol som dosť prekvapený, že ubytovali nás v kasárňach CO, na prízemi, v jednej budove s CO-čkarmi. Teda nám ako pohraničiarom patrilo celé prízemie. Po týždni nás presunuli v rámci striedania na hranicu do Vyšného Nemeckého. Tam sme boli ubytovaní v budove oddelenia, kde sme mali v podstate všetko potrebné, vrátane kuchynky. Pretože sme nemali stravu ako takú zabezpečenú, dostávali sme tzv. stravné diéty. Čo bolo na jednej strane dobre, lebo okrem klasického žoldu sme mali plus 2100 Sk na mesiac. Z toho sme sa stravovali sami. S chalanmi sme robili spoločné nákupy a spoločne si varili čo to teplé pod zub.


Samotna služba, podľa toho kde bol vojak zaradený/úkolovaný na ten ktorý deň, sa veľmi líšila. Slúžilo sa na rôzne časovo dlhé smeny. Na OPK Vyšné Nemecké bola služba rozdelená na nákladnú a osobnú dopravu. Na tzv. rampe, prvá rampa OD (osobná doprava) pri vstupe z Ukrajiny na územie Slovenska, kde bol nepretržite obsadený post, vojak podľa pokynov z OPK cez rádiostanicu, púšťal autá cez rampu do priestoru colnice. 




V tom čase, treba pripomenúť, ešte samotný prechod vyzeral úplne inak ako dnes po prestavbe. V tom mieste, smerom do pravého úseku je hr.medzník č. 299. To isté sa v podstate robilo aj na ND (nákladná doprava), s tým, že tam boli vojaci dvaja. Tak isto na ND vojaci boli aj pri colnej kontrole kamionov. 




Stávalo sa, že sa starému colníkovi nechcelo driapať do návesu, tak jednoducho poslal mladého vojaka nech prepočíta palety... To ale záviselo od toho, čo bolo deklarované. Niekedy bolo komické pozerať, ako sa jeden nemenovaný obéznejší colník štveral na korbu dlhší čas, než bol čas ktorý strávil na korbe pri kontrole... Spodná kontrola podvozku , v montážnej jame bola zásadne doménou vojakov ZVS. Stačilo skočiť do jamy, prebehnúť ňou a vyliezť druhou stranou von.

Samotná služba na čiare bola samozrejne odlišná od služieb na OPK. Úsek hranice bol rozdelený na viacero častí, podľa prísl. oddelenia PZ. Demarkačka je (bola v tom čase) značená hraničnými medzníkmi zo severu na juh, a na rozdiel od iných hraníc Slovenska so susednými štátmi, kde boli na hraničných medzníkoch označenia štátov, bolo len číselne označenie, bez písmen. Dnes je demarkačka značená inak. 




Hranica bola rozdelená na úseky Nová Sedlica / Ubľa, Vyšné Nemecké, Slemence a Čierna nad Tisou / Veľké Trakany. V tej dobe dosť veľké úseky. Na slovenskom území neboli inštalované žiadne zabezpečenia proti nelegálnemu prechodu štátnej hranice, ako ich poznáme dnes. Až do roku 1991 kedy sa rozpadol Sovietsky Zväz a vznikla samostatná Ukrajina, bola táto hranica silne strážená zo sovietskej strany. Tadiaľ prechádzla železná opona, o ktorej sa vie veľmi málo. Mnoho z jej častí sa zachovalo dodnes a samotná Ukrajina začala obnovovať jej nefunkčnú časť. 


С-175 на советско-чехословацкой границе у Чопа, 1985


V čase, keď som bol na ZVS bola síce nefukčná ale zato strážená vojskovým systémom. Označenie sovietskej signálnej steny bolo C 175 gardina. A bola veľmi podobná tej, ktorú poznajú chlapi čo slúžili pred rokom 1989 na západnej hranici Československa. 




Tvorená bola tromi radmi plotov, rôzne od seba vzdialených. V smere od SK bol prvý plot vzdialený od demarkačky 10 – 150m, druhý, vdzdialenejší „T“ bol viac vo vnútrozemí, niekde až 1km od demarkačky, za ním tretí v poradí pár metrov od druhého. 
Samozrejme, vzdialenosti sa rôzne líšili podľa jednotlivých úsekov. Popri drôtoch sú doteraz strážne a pozorovacie veže, ktoré sú využívané dodnes. 




Našou úlohou bolo kontrolovanie osôb a vozidiel v blízkosti št.hranice, ako aj pochôdzky na demarkačke, pátranie po hľadaných osobách, hliadkovanie na jednotlivých úsekoch a zabezpečenie, aby št. hranica nebola prekračovaná mimo hraničných prechodov. Okrem jednotlivých stanovíšť, ktoré boli obsadzované nepretržite, služba spočívala v nepravidelných pochôdzkach v blízkosti, alebo po demarkačke, príp. ako motorizovaná hliadka. Hliadku väčšinou, tvorili dôstojnik, alebo nižší dôstojnik z UHCP PPZ a jeden, dvaja vojaci ZVS. Často sa jazdilo do obcí v blízkosti hranice. Okrem toho sme veľa krát jazdili na zásahy s policajtmi do Michaloviec, Sobraniec ako posilnená hliadka PZ. 




Ak bolo spozorované narušenie št.hranice, t.j. ak sme zbadali osobu alebo viac osôb v blízkosti hranice, alebo aj napr. na ceste medzi obcami, tieto sme preverili – skontrolovali doklady totožnosti a v prípade, že sa jednalo o miestnych obyvateľov, po vysvetlení čo tam robia, boli prepustení a upozornení aby sa nemotali v blízkosti čiary. Ak kontrolovaná osoba, alebo osoby nemali doklad dotožnosti a očividne neboli miestni, boli predvedení na OHK na overenie totožnosti. 
Ak osoby boli cudzinci z krajin ktoré nepodliehali v tom čase vízovej povinnosti a mali platné doklady , po vysvetlení, čo robia pri čiare a kontrole motorového vozidla, boli nasmerovaní späť do vnútrozemia, alebo na hraničný prechod. V takých prípadoch to boli väčšinou nemci, angličania, ale aj česi ktorí prechádzali na Ukrajinu a si chceli pozrieť okolie. 
Ak to boli cudzinci bez dokladov, alebo aj ked s dokladmi ale napr. z nejakej ázijskej republiky, alebo aj z bývalej Juhoslávie, boli zadržaní a predvedení na OHK k ďalším úkonom. 

Ak boli migranti zadržaní na čiare okamžite boli vrátení na územie Ukrajiny. V takých prípadoch boli informovaní ukrajinskí pohraničiari cez styčného dôstojníka. Tu ale treba napísať, že v tom čase život na Ukrajine nebol ružovou záhradou a devalvácia a prepad ukrajinskeho karbovanca sa dosť podpísal na práci ukrajinskej pohraničnej služby. V tom čase tam proste všetko išlo ťažko... a aj ukrajinskí pohraničiari boli častokrát zapletení s prevádzačmi. Jednoducho si chceli privyrobiť. Treba ale spomenúť, že vždy išlo o dôstojníkov ukrajinskej pohraničnej služby, nikdy nie o rádovych vojakov. Radoví pohraničiari nemali šancu sa dostať k takýmto kšeftom. 




Ak sme mali zadržanie vo vnútrozemí, ďalej od št. hranice, bolo ťažké dokázať že prišli z územia Ukrajiny. Ak požiadali o politický azyl, boli ďalej odvedení po nutných úkonoch do záchytného tábora. Častokrát sa ale stalo, že aj keď boli migranti vrátení späť na Ukrajinu, jednoducho, počkali kilometer od hranice a prešli ju opäť neskôr, alebo na inom mieste.




Iné to už bolo, keď sme naháňali „ pašerákov“. Tí vedeli ako a kedy prejsť hranicu, a v prírade že by natrafil na hliadku, častokrát sa radšej vracali späť sami. Ak boli v blízkosti čiary. Ak nie, mali smolu. Aj keď to boli iba takí čo si väčšinou chceli privyrobiť s cigaretami, alkoholom... Tí putovali rovno na OHK k ďalším úkonom. Vypočutie, zaistenie tovaru...

V tom čase ľudia, ktorí žili v prihraničných dedinách často sami ohlasovali na oddelenie PZ pohyb cudzincov, čo pre nás znamenalo okamžite poplach a výjazd na preverenie. Pokiaľ nebola na blízku hliadka, vyrážala z oddelenia hliadka na motorovom vozidle v zložení dôstojnik a dvaja vojaci ZVS. Pokiaľ sa jednalo o jednú či dve osoby. Ak bola nahlásená skupina viacerých osôb vyrazila viacčlenná skupina zaistenia. Stalo sa aj, že osoba, alebo osoby boli agresívne. Vtedy boli rušné chvíle, pretože nik nevedel či sa nejedná o ozbrojené osoby.
Za zmienku stoji napísať, že blízko HM 306, približne 100 m od št. hranice je vzletová a pristávacia dráha letiska Užhorod.




Na službu a celkovo na základnú vojensku službu si nesťažujem a teraz s odstupom času ju nepovažujem za zabitý rok života. Pár chalanov dokonca podpísalo ďalšiu činnú službu a neskôr prešli priamo do policajného zboru. To ale nieje môj prípad. Nie som spisovateľ, tak dúfam že môj príspevok zaujme po obsahovej stránke, nie po literárnej. Bolo by dobre, keby sa ozval niekto, kto slúžil v tom čase ako ja, alebo predo mnou, či po mne na hranici s Ukrajinou a niečo na web Pohraničník napísal.



O sovietskej železnej opone na hraniciach s Československom, neskôr so Slovenskom je možné sa viac dočítať na webe: https://ru.wikipedia.org/wiki/С-175 «Гардина». Je tam popis aj s nejakými technickými detailami. 

Autor článku (c) Robert C.
Fotografie:  archív autora.

3 komentáře:

Anonymní řekl(a)...

„skontrolovali doklady totožnosti a v prípade, že sa jednalo o miestnych obyvateľov, po vysvetlení čo tam robia, boli prepustení a upozornení aby sa nemotali v blízkosti čiary“ A to vám případne jako věc k chlubení? Soplák zvs otravuje občany a ještě jim říká kam v okolí bydliště smějí chodit. Kokot...

Pohranicnik Bloguje řekl(a)...

Re: Anonymní 12. června 2016 8:40

Můžete zde klidně napsat svůj kritický názor,ale odpusťte si takový podpis na konci. Pokud se cítíte být Kokotem, nechte si to pro sebe, tady to nikoho nezajímá.
Hezký den.

Robert C. řekl(a)...

Popisujem službu tak, ako prebiehala v danom období - rok 1994, podľa vtedy platných povinnosti hliadky. Azda ti ušlo, že sa tu nikto ničilm nechváli. Ak máš s tým problém, skús sa dnes v hociktorú hodinu poprechádzať pri hranici s Ukrajinou, a do pár minút budeš skontrolovaný hliadkou cudzineckej polície a je jedno či si miestny alebo cudzinec. Ale vzhľadom na tvoju inteligenciu, nemá význam ti niečo vysvetľovať.
spozdravom Robert C.