Je
dnes potrebná ochrana štátnych hraníc?
Na
otázku položenú v titule článku odpoviem hneď na úvod – ÁNO
je. Ešte predtým ako ma možno niektorí stihnú obviniť, že som
stará štruktúra, ktorá si želá návrat najčiernejšej éry
komunizmu si však dovolím uviesť presné a konkrétne dôvody,
ktoré ma k tejto odpovedi vedú a určite to nie je nostalgia za
starým režimom.
Takže
určite si ani ja neželám:
- aby mi niekto zakazoval vycestovať slobodne resp. vrátiť sa do mojej domovskej krajiny prípadne aby ma niekto za to súdil,
- aby ma niekto preveroval, kontroloval (vrátane celej rodiny), udeľoval mi devízové prísľuby, vycestovacie doložky a pod.,
- aby ma po absolvovaní všetkých procedúr ešte navštívili príslušníci bezpečnostných zložiek, ktorí skontrolujú “postup” balenia,
- aby niekto bránil mojim deťom študovať a pracovať v zahraničí v dôsledku nevhodného kádrového profilu (ako osoba s “emigráciou v rodine”) viem o čom hovorím,
- a teda určite si neželám návrat starých časov v tomto smere (ani v žiadnom inom).
K
problematike služby u PS nie som určite kompetentný sa vyjadrovať
nakoľko som sám u PS neslúžil. Nejaké informácie mám od
kamarátov, ktorí si službou u PS prešli, veľa užitočných a
zaujímavých vecí som sa dozvedel na tomto blogu. Ale jednu vec
musím uviesť pre všetkých, ktorí často najmä v internetových
diskusiách “hejtujú” bývalých pohraničníkov a označujú
ich ako “červených vrahov” a podobne.
Naozaj si títo ľudia
myslia, že tí 18-20 roční chlapci rukovali k PS s jedinou
myšlienkou – zastrelím si svojho narušiteľa, super a dostanem
opušťák?? Tak to určite nebolo!! Pre mladšie ročníky uvádzam,
že povolávací rozkaz čakal každého muža po ukončení
stredoškolskej resp. vysokoškolskej dochádzky. Vyhnúť sa
základnej vojenskej službe (ktorá sa vykonávala tak u
Československej ľudovej armády ako aj u Pohraničnej stráže) sa
podarilo málokomu, tzv. “modrá knižka” bola vzácnosť.
Každý
vojak základnej služby sa chcel dostať domov po dvoch rokoch
(jednom roku u absíkov) živý a zdravý. Som pevne presvedčený,
že nikto nerukoval k PS s myšlienkou na streľbu na “narušiteľa”.
Služba u PS bola špecifická, kto chce môže si aj tu na blogu
naštudovať dosť materiálov. Samozrejme podliehala ideologickej
masáži – rovnako ako služba u ČSLA. Ale ideologická masáž
existuje aj dnes akurát už to nie je o “vedúcej úlohe KSČ”.
Skúste napríklad nastúpiť do práce v nadnárodnom korporáte a
zažijete najmä v prvých mesiacoch také “PŠM” (opäť pre
mladších – politické školenie mužstva), že vojenskí
politruci (pre mladších, je to z ruštiny “poliťičeskij
rukavoditeľ” – politický pracovník u vojska zodpovedný za
politickú výchovu vojakov) by pri tom pôsobili veľakrát ako
žiačikovia základnej školy. Oponenti budú hneď kričať “ale
v korporáte nás nenútia zabíjať” – ale kto prešiel službou
u PS vie veľmi dobre, že “použitie služobnej zbrane” nebol v
žiadnom prípade prvý a jediný prostriedok na zastavenie
narušiteľa. Rovnako ako to nie je dnes u príslušníkov
policajného zboru.
Má niekto z týchto kritikov snáď pocit, že
ho bežná cestná hliadka zastavuje s odistenou a namierenou
zbraňou??? Týmto ukončujem túto vsuvku. V ďalších riadkoch
poukážem na konkrétny príklad, ktorý podľa mňa jednoznačne
potvrdzuje potrebu efektívnej ochrany kontroly štátnych hraníc aj
dnes.
Je
to jeden z mnohých prípadov s ktorým som sa stretol a ktorý sa
mohol vyvíjať úplne inak pri existujúcej a funkčnej ochrane
štátnej hranice.
Slovenská
štátna občianka sa zoznámila počas štúdii na vysokej škole v
Nemecku s občanom Konga, ktorý mal časovo obmedzený pobyt na
území Nemecka. Z tohto vzťahu sa narodila ich spoločná dcéra.
Matka počas celého tehotenstva žila už späť na území SR,
dieťa sa narodilo v SR, otec udržiaval s matkou dieťaťa
sporadický kontakt, počas celého tehotenstva bol jeden krát na
návšteve, od narodenia dcéry nepravidelne prichádzal na Slovensko
ale komunikoval s matkou a v návštevách mu nikto nebránil. Matka
mala dcéru na základe predbežného opatrenia zverenú do
starostlivosti, otcovi však nijako v styku s dcérou nebránila keď
prejavil záujem. Keď mala dcéra cca 2,5 roka, jeho záujem sa
zvýšil a návštevy boli častejšie. Presne v deň 3. narodenín
ich spoločnej dcéry bol otec na Slovensku na návšteve a išli na
spoločnú večeru. Počas večere matka odišla na toaletu a po
návrate zistila, že otec s dcérou sa v reštaurácii nenachádzajú
takže okamžite zavolala otcovi na mobil a ten jej povedal, že sú
pri aute a dcérke dáva darček. Vybehla preto von z reštaurácie
smerom k zaparkovanému autu, to však už na mieste nebolo…..
Matka
mala typ vozidla aj špz aj fotku vozidla (pri návštevách si vždy
tieto veci značila). Okamžite kontaktovala Policajný zbor
Slovenskej republiky a poskytla základné údaje. Hneď potom išla
aj na miestny útvar, ktorý sa nachádzal neďaleko reštaurácie,
kde takisto poskytla všetky informácie (mená otca, dcéry, typ
auta, farbu, EČV aj fotku vozidla).
Opísaný
prípad sa stal v okrajovej časti Bratislavy. Na štátnu hranicu
(resp. na najbližší hraničný prechod) s Rakúskom je to z miesta
kde sa prípad stal cca 25 kilometrov, na maďarské hranice cca 30
kilometrov, na české hranice cca 95 kilometrov a na najbližšiu
poľskú hranicu cca 300 kilometrov. (pre úplnosť ukrajinská
hranica cca 550-600 kilometrov čo však povedané žargónom PS
nebol smer pravdepodobného postupu narušiteľa ).
Tento
prípad je úkažkovým príkladom medzinárodného únosu dieťaťa.
Nebudem ďalej opisovať ako sa prípad vyvíjal po vecnej stránke
ale zameriam sa len na jednu vec. Otec sa dostal s dcérou do Nemecka
bez najmenšieho problému. Až po 5 (!!!) dňoch sa podarilo z
kamerových záznamov zistiť, že na prechod štátnej hranice si
nezvolil najbližší hraničný prechod s Rakúskom (Petržalka/Berg)
ale použil hraničný prechod na diaľnici D2 Brodské/Břeclav!!
Príslušné orgány mali tak odhadom minimálne 45 minút až hodinu
na to, aby zabezpečili zastavenie vozidla na tomto hraničnom
prechode. Ale v zásade od odchodu z reštaurácie resp. ohlásenia
skutku polícii bolo minimálne 20 minút času na postavenie hliadky
na každý hraničný prechod v okolí Bratislavy (pričom ten cez
ktorý otec prešiel je ten relatívne vzdialenejší). A to už
nehovorím o tom, že z Českej republiky prešiel do Nemecka cez
prechod v Rozvadove…
Prípad
sa naťahoval roky, dcéra sa po komplikovaných procedúrach vrátila
k matke, dodnes navštevuje psychológa, otec má pobyt neznámy……
Nič
z toho sa nemuselo stať keby existovala ochrana štátnej hranice
resp. presné postupy ako v takýchto prípadoch postupovať. Teda
oni tie postupy existujú, ich aplikácia v praxi však asi nie je
úplne presná … a to hovorím veľmi diplomaticky.
V
takomto jednoznačnom prípade kde boli všetky informácie o vozidle
a osobách známe okamžite, vrátane fotky sa celý prípad mohol
vyvíjať úplne inak, vozidlo by bolo zastavené a už by
nasledovali iné zákonné procedúry.
Prípady,
ktoré som mal možnosť v praxi zažiť resp. s ktorými sa
stretávam aj dnes sa týkajú v drvivej väčšine prechodu cez
oficiálne hraničné prechody (prevoz nelegálnych látok, krádeže
motorových vozidiel a pod.), prechod cez zelenú hranicu pri páchaní
trestnej činnosti je zriedkavý. Musím sa tu v širšom kontexte
vyjadriť aj k súčasnej imigračnej kríze kedy sa (a určite
nielen mne) javí potreba ochrany štátnej hranice ako absolútne
nevyhnutná.
Pri
imigračnej kríze podľa môjho názoru zlyhala Európska únia na
celej čiare. Opäť jeden príklad z praxe: Dnes si viete kúpiť na
odczudzený resp. falošný občiansky preukaz resp. pas a platobnú
kartu kúpiť letenku na cudzie meno a skúsiť vycestovať do USA.
Ak sa vám podarí (najmä ak je nápadná podoba) dostať do
lietadla v priestore EÚ, je takmer 100% istota, že v USA neprejdete
cez “immigration officera”. A tiež na to, aby vás nevpustil na
územie USA nepotrebuje hneď strielať ani púšťať na vás psy. A na to, aby ste imigračným úradom po prílete neprešli
netreba hneď falšovať cestovný doklad. Stačí zatajiť
existujúce trestné stíhanie voči vašej osobe v domovskej krajine
alebo prechádzajúce odsúdenia….
Dnešný stav ako všetci vieme
je však taký, že sem nekontrolovateľne prichádzajú desiatky
tísíc ľudí bez akejkoľvek kontroly. Nehovorím, že netreba
pomáhať ale nie tak ako to EÚ dnes predvádza a núti k tomu svoje
členské štáty. Slovenská aj Česká republika sú viac-menej na
okraji záujmov imigračných skupín, to však neznamená, že si
hranice nemáme strážiť. Práve naopak.
Takže
na záver – ochrana štátnej hranice určite áno aj dnes. Bez
toho aby sme my boli obmedzovaní v cestovaní/prácii/štúdiu v
zahraničí a vždy sa mohli slobodne bez rizika represálií vrátiť
do našej krajiny. Ale tiež treba chrániť nás aby sem
neprichádzali ľudia, ktorí chcú alebo potencionálne môžu
škodiť nám a recipročne nech naši zločinci neutekajú
beztrestne za hranice pred spravodlivosťou. To sa v dnešnej
internetovej dobe, pri súčasnom stave techniky dá dosiahnuť podľa
mňa aj bez toho aby sa “šacovalo” každé auto a stáli sme
hodinové kolóny na hraniciach. Sloboda pohybu osôb ako jedno zo
základných práv EÚ určite áno pre všetkých slušných ľudí.
Pre tých čo porušujú zákony, nechcú rešpektovať pravidlá,
utekajú pred postihom alebo majú záujem prísť aby ich mohli
porušovať určite nie. U takýchto – na odľahčenie – nech
platí veta z Pelíškov “rozkaz ten zněl jasně nesmí projít za
žádnou cenu”. Akurát kritériom nech nie je “kožená
brašna”….
P.S.
Na
záver prikladám z verejne dostupných zdrojov jeden komentár
slovenského politológa Jána Beránka s ktorým sa ja osobne plne
stotožňujem. Je na tému nekontrolovanej imigrácie…
(c) AUTOR - si nepřál, z důvodů, jenž zde záměrně neuvedu, zveřejnit své jméno a "redakce Pohraničníka" to respektuje. Děkuji mu tímto, že si našel čas, aby pro weblog Pohraničník zpracoval téma více než aktuální a to zajímavou formou.
