O pohraničníckej
PŠ v Zadnom Chodove pravdepodobne počuli všetci pohraničníci,
minimálne tí, ktorí slúžili na čiare na rotách PS, kam
odchádzala väčšina absolventov tejto školy.
Útvar PS Zadní Chodov - zima 1980.
Prijímač.
Prvotný šok bol povolávací rozkaz, na ktorom bol namiesto
očakávaného útvaru VÚ, PS útvar. Ani ja, ani nikto z môjho
okolia sme nevedeli, čo to znamená. A nevedel som to, kým som
neprišiel do Planej.
Cestu
na vojnu vlakom z Banskej Bystrice si dobre pamätám. Takmer až
do Prahy som stál, sadol som si iba v Kolíne. Potom z Prahy
do Plzne a odtiaľ už iba na západ.
Príjímač
v Planej u Mariánskych Lázní v septembri 1980 bol
v pohode: bol som vyšportovaný a tam bolo veľa
telocviku, váčšinu odborných vecí sme vedeli už z vojenskej
katedry VŠ, novinkou pre nás boli iba teoretické veci týkajúce
sa Pohraničnej stráže, škorpióny Sa-vz.61 a SA-vz.58 so sklopnou
opierkou.
Na
izbe sme spávali štyridsiati, a Pražáci nesúhlasili, aby
boli v otvorené okná, tak v izbe počas noci klesala hladina
kyslíka k nule – akonáhle ste vyšli na chodbu, išlo vám
roztrhnúť pľúca od náhleho prívalu O2.
Jedna
z prvých večerných prezentácií v prijímači na chodbe
kasární. Ppor. absolvent Vyorálek číta mená a každý sa
ozýva: Koubek – „zde!“, Viest –„tu!“, Vondráček –
„zde!“, Skřivánek – „TU!“... Podporučík nahnevane:
„Chlapi, nedělejte si srandu, Češi se ozvou zde a Slováci
tu.“ Obrovský smiech, lebo Jaro Skřivánek bol Slovák ako repa
od Žiliny.
1.družstvo 3.čety s velitelem J.Malárou.
Moja
prvá stráž v živote.
Bol to nejaký objekt dolu v meste v Planej, muničák asi nie,
ale boli tam nejaké dôležité veci, keďže sa to strážilo.
Robil som strážneho a na jednej nočnej stojke prišiel ku
plotu miestny opilec (nemohol som vedieť, či je to diverzant alebo
nie, či z vrecka nevytiahne nejakú zbraň, pritom som
mal stále na pamäti rozprávanie pohraničníkov o tom,
ako povraždili stráž v neďalekom muničnom sklade) a začal
močiť na plot. Vyzval som ho aby odišiel. Nereagoval, tak som
rozmýšľal, či ho zastreliť alebo nie. Napokon som ho nezastrelil
a som rád :-)
Mongolsko.
Už počas prijímača sa šírili poplašné správy o
motostreleckej PŠ v Zadnom Chodove. Podľa týchto informácií
sa odvelenie tam rovnalo takmer rozsudku smrti, preto každý robil
všetko možné (alebo aspoň dúfal), aby sa tam nedostal.
Do
Zadného Chodova sme prišli necelý rok po zastrelení pohraničníka
Miloša Kuklu neďaleko kasární. Ešte pol roka sme slúžili so
suprákmi, pamätníkmi tejto udalosti vrátane Mira, ktorý bol
vtedy v hliadke s Milošom.
Náš
prvý, zimný beh na PŠ, sa nám absolventom ako veliteľom čiat
menej vydaril, boli sme k vojakom-žiakom azda príliš
liberálni, a to sa nám vypomstilo na disciplíne na konci
behu. A sklamaní z tejto situácie boli aj naši velitelia
družstiev. Ani som sa so svojimi bývalými vojakmi nerozlúčil,
keď odchádzali na svoje nové útvary.
V letnom
behu to už bolo lepšie, poučili sme sa z chýb, dali sme aj na
rady našich veliteľov družstiev. Myslím, že keď som odchádzal
do civilu, bolo mi aj trochu ľúto, že som so svojimi vojakmi
neabsolvoval ich záverečné skúšky na PŠ.
Drvivá
vačšina týchto chlapcov potom odišla slúžiť na roty PS. Aj
z osobných rozhovorov, z počutia aj z komentárov na
www stránkach PS je zrejmé, že sa tam mali neporovnateľne lepšie.
Autor článku na fotce vlevo, vpravo Laco Heglas.
MBO.
Mimoriadne bezpečnostné
opatrenia. Mali sme smolu, že v čase našej prezenčnej služby
sa búrili Poliaci a tak pohraničníci ako súčasť vojska
ministerstva vnútra mali mimoriadnu pohotovosť. Ak by sa v Poľsku
niečo zomlelo, mali sme prekryť hranicu.
Kvôli
tomu bývali časté bojové poplachy. Už to išlo na nervy, tak
niektorí sme mali na noc pripravený batoh nie s plnou poľnou,
ale s kadejakými haraburdami. Po vyhlásení poplachu sme sa iba
obliekli, zobrali batoh a v pohode išli na nástup.
Bol
to nezvyčajný pocit vidieť kuchárov aj útvarového doktora Laca
Mišánika so samopalmi na chrbátoch. Potom sme pochodovali niekam
do lesa. Ale stále sme tŕpli, či to nebol ostrý poplach – boli
by sme nahratí bez spacákov, KDP-čiek a príboru.
Vždy
nás utešovali, že ako vojsko ministerstva vnútra nemôžeme
prekročiť hranice ČSSR, t.j. nepôjdeme bojovať na územie
cudzieho štátu.
Po
našom odchode do civilu sa to ale nejako zopsulo, pretože naši
pohraničníci sa zúčastnili na cvičení Varšavskej zmluvy v NDR.
Medzibeh.
Bolo to obdobie, keď na PŠ neboli vojaci-frekventanti. Všetky
služby (DR, stráž, DKV) museli vykonávať stáli velitelia -
záklaďáci na útvare.
Najradšej
som mal stráž, najlepšou funkciou bol snáď závodný (závodčí).
Nemal zodpovednosť veliteľa stráže, a pritom nemusel stáť
na stojke. Bolo nepísané pravidlo, že keď išiel v noci
závodný alebo veliteľ stráže meniť strážneho a svietil
neprerušovane, bol to signál pre vymieňaného strážneho, že ide
kontrola a výmena strážneho musí prebehnúť podľa
predpisov.
Navyše
strážny bol Niekto. Mal nabitý samopal a bol podriadený iba
veliteľovi stráže (prípadne aj veliteľovi útvaru, ale len ak
tento mal pri sebe veliteľa stráže).
Práve
počas medzibehu som zažil situáciu, keď som sa cítil najviac
ohrozený počas celej mojej ZVS. Mali sme stráž, ja som bol práve
na rote (v medzibehu bol benevolentnejší režim ako počas PŠ),
keď za mnou zo strážnice pribehol veliteľ 4. čaty Paľo Murín,
že volal strážny z cvičnej roty na B-čku (strážne
stanovište bolo na veži), vraj mu tam niekto chodí. Bežali sme
teda s Paľom na B-čko a všetko sme prehľadávali. Keď
som presvecoval kríky pri cvičnej rote baterkou, mal som nepríjemný
pocit, že každú chvíľu dostanem guľku do čela. Našťastie,
nikto tam (už) nebol. A bol som na seba patrične hrdý, lebo
počas akcie som ani neodistil ani nenatiahol samopal. Strážny bol
rozklepaný, tak sme s ním zostali až do konca jeho stojky.
3.četa roty kpt.Zdeňka Eichlera.
Streľby.
Na toto nikdy nezabudnem: môj vojak, Jirko Pošvář zložil iba
bližšiu vpred bežiacu figúru (to bolo za 2 alebo dokonca
nevyhovujúci), zostali stáť guľometné dvojča aj vzdialenejšia
vpred bežiaca figúra, V zásobníku mu ostal posledný náboj.
Tento bol svetelný a bolo skoro ráno, tak sme to všetci
videli ako spomalený film. Guľka prešla cez guľometné dvojča
a asi v 30 stupňovom uhle sa doprava odrazila do poslednej
figúry, Za 5. Po streľbe nám ukázal samopal – muška mu voľne
chodila sem a tam.
Jirko
Pošvář. Raz sa počas
normálneho výcvikového dňa stratil. Hľadala ho celá rota po
celom útvare, dobreže nie aj na B-čku. Po hodnej chvíli sa
zistlo, že leží na vlastnej posteli. Boli sme takí šokovaní
z toľkej drzosti, že sme ho tuším ani nepotrestali.
Streľby.
Na konci z niektorých ostrých strelieb veliteľ roty rozhodol, že
velitelia čiat a družstiev ukážu svojim podriadeným, ako sa
má strieľať. Nakoľko vačšina z nás už dlhší čas
nestrieľala (niektorí aj pol roka), nedopadlo to dobre. Zhrozený
veliteľ potom rozhodol, že odteraz na konci každých strelieb
velitelia čiat a družstiev vystrieľajú všetku zvyšnú
muníciu. Zodvihli nám všetky terče asi dvadsiati sme začali
naraz páliť. O tri sekundy boli všetky figúry dole. A tak
sa to opakovalo, kým boli náboje.
Existovala
špeciálna streľba určená pre dvojčlennú hliadku. Začínalo sa
streľbou zo strážnej veže, potom jeden zostal hore, druhý sa
šmýkal nadol, a to dosť nepríjemne rozkmitalo celú vežu,
takže pohraničníkovi strieľajúcemu na veži sa zle mierilo.
Potom nasledovali okrem klasických fixných terčov aj bokom sa
pohybujúce figúry a vozidlo.
VZS tzv."absíci" z roty kpt.Eichlera.
Strava.
V klasických vojenských útvaroch strašiak, ale v Zadnom
Chodove veľmi dobrá. Niektoré také chutné jedlá (napr.
zemiakové knedlíky s bravčovým mäsom) som doteraz nejedol.
Ešte len aj praženica alebo párky s džemom boli dobré. My,
ako absolventi, sme mali príkaz jedávať v dôstojníckej
jedálni, ale jedli sme s mužstvom. Myslím si, že to
dôstojníkom z povolania celkom vyhovovalo. Do civilu som si
odtiaľ priniesol jednu pozitívnu deformáciu – dodnes jedávam
iba lyžicou a celkom sa bavím, ako ľudia niekedy naháňajú
vidličkou a nožom jedlo na tanieri (-:
Keď
však čítam komentáre na pohraničníckych portáloch, tak to
vyzerá, že sme mali šťastie, pretože každý (z tých, čo tam
boli pred nami) sa na stravu v Zadnom Chodove sťažuje.
A na Vojensko.cz je príspevok od V. Lojeka: „Během služby/směny v
kuchyni, která byla snad mým nejhorším vojenským zážitkem,
jsem na vlastní oči viděl, jak kuchař plivl do kotle s polévkou,
táhnoucího se žlutozeleného mrmla a smál se jak to všem chutná.
Od té doby trpím chronickou nedůvěrou k jídlům v restauracích.“
Dozorný
(dozorčí) kuchyne. Jedna
z najneobľúbenejšich služieb, ak nie najmenej obľúbená na
útvare. Skoro ráno vstávať, neskoro večer odchádzať, dozerať
na smenu v kuchyni, čakať kto z dôstojníkov príde na
kontrolu, či bude včas jedlo, či bude dostatok porcií. Na
kuchárov dozorný kuchyne dosah nemal (aj keď predpis hovoril niečo
iné) – tí boli v kuchyni (a možno aj na prápore)
absolútnymi vládcami. Každý chcel byť s nimi zadobre. Ale
jedno im musím uznať, že to zvládali (aspoň počas mojich
služieb v kuchyni) dobre. Len sa mi samozrejme nepáčili
kuchárske mazácke zvyky. V podstate varili iba „mladí“,
a „starí“ pomáhali iba keď sa nestíhalo.
Supráci
a mazáci verzus absolventi. Už
pred nástupom na ZVS sme vedeli, že číslo je na vojne dôležité.
Ale že bude až také dôležité, sme nečakali. Supráci nás
v podstate mali na háku, z vojny odchádzali pol roka pred
nami a to bolo pre nich hlavné.
Mazáci
– to bol najviac komplikovaný vzťah. Keď sme prišli my, boli už
takmer rok na vojne, ale odchádzali až po nás. Všetko poznali
lepšie, mali už odslúžený rok, niektorí z nich už boli aj
na čiare. To sme im uznávali. Uznávali sme im aj logickosť
argumentov, že predsa oni tiež boli niekedy „mladí“ a museli
si to odžiť.
Neskôr
sme zistili, že majú pravdu aj v tom, že na nováčikov treba
byť prísny, inak vám budú skákať po hlave (ako to spomínam
vyššie). Pokiaľ ste v jednotke vyžadovali disciplínu, ale
boli ste féroví, drvivá vačšina podriadených vás mala rada
(dokazovali to aj anonymné ankety, ktoré sme dali vojakom robiť,
resp. hodnotenia vojenskej kontrarozviedky týkajúce sa vzťahu
veliteľov a vojakov v jednotkách).
Samozrejme,
neskôr v civile som počul, že niektorí moji vojaci (taktiež
v civile) na mňa nadávali, ale vzhľadom na ich intelektuálny
profil sa iné ani nedalo čakať a navyše – proti gustu
žiaden dišputát.
Ešte
čo sa týka dĺžky prezenčnej služby: to že sme boli rok na
vojne, nebola až tak celkom pravda. Predposledný ročník na VŠ
sme raz do týždňa mali vojenskú prípravu (to je spolu za rok
približne poldruha mesiaca) a na záver mesačné sústredenie
na vojenskom útvare v Mikulove.
A to
sústredenie bolo horšie ako celý rok v Zadnom Chodove. Počas
celého mesiaca som nebol zdravotne v poriadku, navyše zo mňa
urobili guľometčíka (a mojou srdcovou záležitosťou bol a je
SA-58), ale nikto mi nechcel pomôcť nosiť ani len podstavec
na guľomet. A niekedy išlo o život: pri ostrých
streľbách z idúceho OT-čka sa vozidlo náhle naklonilo, mňa
aj so strieľajúcim guľometom hodilo dozadu (vnútri sa totiž
nebolo kam zaprieť) a ústie hlavne zastalo na úrovni
strieľne. Keby sa hlaveň dostala dnu, tak guľky by sa vo vnútri
pravdepodobne odrážali tak dlho, kým by nepozabíjali celú
posádku.
Dobová fotografie - zdroj: Vojensko.cz
Meter.
Aj keď mazáci šomrali, ako jediný z veliteľov - absolventov
nášho práporu - som si urobil meter. Pekne som na ňom
povystrihoval a zafarbil psie hlávky a na koniec napísal
motto, ktoré sa mi v rozpoložení človeka, čo má za sebou
polovicu vojny, veľmi páčilo. Ukázal mi ho veliteľ družstva
z druhej roty Janko Greš: Ak
sa ma niekedy opýtaš
„Jano bol si na vojne?“ odpoviem
„ Nikdy v živote!“
Uniforma.
Keď som išiel na opušťák alebo dovolenku, stále som to mal
niečo+3 (tri dni na cestu). Na Slovensku, s výnimkou
Bratislavy, bola pohraničnícka uniforma raritou. Zažil som, ako si
ma ľudia, hlavne mladé dievčatá, pozerajú a hádajú, aký
som vlastne vojak.
Na
čiare. PŠ-kári chodili
na stáže na roty PS. Prvýkrát som sa dostal na čiaru na rote
Polná. Prišli sme tam večer, a hneď o polnoci sme išli
za hliadkou, ktorá práve slúžila pri drôtoch. Asi kilometer sme
kráčali úzkou cestou cez les, kým sme sa dostali ku plotu. Bol to
podivný pocit, prvýkrát som bol tak blízko hranice a tak
blízko k tomu „inému“ svetu.
Najnápadnejší
rozdiel medzi rotou v Zadnom Chodove a tu bolo to, že na
pohraničnej rote nebolo počuť neustály krik dozorného, ako
u nás. Všade pokoj a v jedálni neustále
k dispozícii chlieb so šmalcom (sádlem).
Šikana.
Neviem ako pred nami ani
potom, ale počas nášho pôsobenia jej tvrdo išli po krku.
Najväčšia aféra bola, keď našu čatu cestou do jedálne vzal na
povel vojak-frekventant (robievalo sa to, aby sa žiaci na PŠ
naučili veliť jednotke) a okamžite zavelil (svojim
spolužiakom) kačáky. Nanešťastie to z okna videl veliteľ 2.
roty npor. Rusín (prezývaný Vidlák) a (aj preto, že medzi rotami
vládla silná rivalita) to nahlásil hore a bola veľká
vyšetrovačka. Napokon to naša rota ustála.
Nespomínam
si však na nijaký prípad klasického šikanovania à la
umývanie podlahy zubnou kefkou alebo fyzické násilie. Ak chcel
veliteľ potrestať „neposlušných“ vojakov behaním okolo
kasární s plným žalúdkom, musel s nimi s plným
žalúdkom behať aj on.
Kapitán
Skýba. Veliteľ školského
práporu. Vídavali sme ho málo. Jeden deň si nás, veliteľov
čiat, pozval do zasadačky v administratívnej budove. Ďakoval nám
za našu prácu na útvaroch a povedal, že od času, keď začali
veliteľov čiat robiť absolventi, dramaticky klesol počet
samovrážd vojakov základnej služby v PS. Prekvapilo nás to a
poriadne hrialo pri srdci.
Nadporučík
Zděnek Eichler. Veliteľ
našej roty. Mohol byť náš rovesník, asi najlepší vojak
z povolania na útvare (možno si to myslím, lebo bol naším
veliteľom). Vždy keď prišiel na rotu a nebolo všetko ok,
zhulákal dozorného svojím jasným prenikavým hlasom.
Občas
prišiel so zúboženým výrazom na tvári a sťažoval sa nám:
“Velitel mě zdrbal!“ (použil iné sloveso, ale necitujem ho,
lebo v slovenčine je to dosť neslušná nadávka).
Niektoré
noci chodieval na uzávery a prekrytia – neviem, aké to boli, ale
zúčastňovali sa na nich iba vojaci z povolania, záklaďáci
nie.
Vo
svojej kancelárii mal gramofón. Popoludní, večer alebo cez
víkendy keď nebol na rote, púšťali sme si my, velitelia, L-pčko
ABBY Super Trouper, ktoré vlastnil niektorý z veliteľov.
Ticho a zbožne sme počúvali Andante Andante, Happy New Year,
The Way Old Friends Do... Dodnes je to moja najobľúbenejšia platňa
od ABBY.
Podľa
dostupných informácií, na konci existencie PS, bol už veliteľom
1. školského práporu.
Kapitán
Miklas. Osobná skúsenosť
s najväčším poraďákom a legendou na našom 1.
školskom prápore, náčelníkom štábu kapitánom Miklasom (v
letnom behu bol už síce majorom, ale všetci sme sa bez debaty
zhodli, že oslovenie kapitán Miklas má väčší šmrnc – říz).
Raz
ma zavolal do kancelárie ako človeka, čo sa vyzná v lyžovaní,
aby som mu poradil ohľadom lyžiarskeho viazania. Prebiehalo to
v neformálnej atmosfére, no na záver ma nezabudol sfúknuť
za odfláknutý pozdrav pri odchode.
Nadporučík
X. (v tomto odseku
nepíšem mená, aby som niekomu, aj keď sú to už roky, neublížil.
Tí, ktorí tam boli v 80.,81. budú vedieť).
Dôstojník
na útvare, údajne inak orientovaný. Mal som v čate chlapca
s jemnými vláskami a dievčenskou tváričkou. Ešte na
začiatku zimného behu mi povedal, že nadporučík X sa k nemu
správa veľmi dôverne, volá ho na schôdzky a pod. Hneď som sa
bežal sťažovať veliteľovi roty. Ten to riešil, neviem či
služobným alebo neslužobným postupom, ale zabralo to.
Len
odvtedy mi nadporučík X robil zle a stále sa navážal do
mojej čaty, ešte aj v letnom behu. Takže až do konca môjho
pôsobenia v PS sme na nože a pri každej príležitosti
sme na seba vrčali ako psy.
Ostatní
funkcionári. Major Bůžek,
politruk na prápore. Vzhľadom ku okolnostiam príjemný, starší
pán. Potom tam boli ďalší dvaja vekovo starší dôstojníci,
provianťák kpt. Drahoš, nevrlý a nekomunikatívny, ktorý ma
tuším počas celej vojny ani raz neoslovil a veliteľ roty RTZ,
major Leštach - legenda PS, ktorého rodina sa po vojne presťahovala
zo Slovenska na pohraničie a ako chlapec bol svedkom (dokonca
aktívnym účastníkom) udalostí, ktoré sa na hranici diali po
vojne. Taktiež príjemný starší pán, hovoril československy, k
podriadeným sa správal skôr ako otec, nie ako veliteľ. Ale možno
RTZ-kári budú mať iný názor.
Jirko
Vondráček. Pardubičan,
polročiak, môj najlepší kamarát, veliteľ družstva mojich čiat
(v zimnom aj v letnom behu). Ostatní velitelia čiat mi ho
neskrývane závideli (samozrejme mi ho závideli ako veliteľa
družstva :-). Aj npor. Eichler bol rád, že ho má na rote.
Veľmi
mi pomáhal, keď sme ešte neboli úplne oboznámení s fungovaním
PS a PŠ-ky. Veľakrát namiesto mňa pracoval s celou čatou.
Myslím,
že sme boli na rovnakej vlne, či sa týka vzťahu ku pohraničníkom
- žiakom.
Jozef
Juřica. Výraznou
postavou našej roty bol od začiatku nášho pôsobenia na PŠ Zadní
Chodov polročiak Pepa Juřica, najskôr pomocník VP a potom
výkonný práporčík telom i dušou, ktorého sa bál aj sám
veliteľ roty (-:
Dobrý
futbalista a môj veľmi dobrý kamarát, kým sme sa kvôli
obyčajnej hlúposti nepohádali, potom sa správal odmerane až do
konca vojny, čo ma dodnes mrzí.
Muky.
V zimnom behu suprák, čatár Orgován (bohužiaľ nenapadne ma
krstné meno, každý ho stále volal Muky), veliteľ 4. čaty našej
roty, tykal si s veliteľom (roty). Neskutočne sme na seba
vrčali a hádali sa, hlavne čo sa týkalo služobných vecí
(napr. čia čata mala ísť ráno na čistenie zemiakov).
O to
väčší šok som zažil v to ráno, keď supráci odchádzali
do civilu, prišiel za nami skoro ráno na izbu, s kamarátskym
úsmevom mi podal ruku a rozlúčil sa: „Ahoj Igor!“.
Rocky.
Rocky (krstné meno si
opäť nespomeniem) Štěpánek, hádam najväčší tvrďas (preto
aj tá prezývka) spomedzi polročiakov. Trochu viacej ma začal
rešpektovať, keď som mu raz počas osobného voľna dokázal
suverénne vyslovovať ř. Ale neprezradil som mu fintu, že bolo
treba najskôr povedať r a potom ž, ale dostatočne rýchlo,
aby to splývalo.
Onedlho
po našom odchode do civilu, mi Jirko Vondráček napísal, že
Rockyho zatvorili, lebo pošliapal sovietsku zástavu.
Laco
Heglas. Spolubývajúci na
izbe, veliteľ prvej čaty, malý, mne po plecia. Neskutočný
kľuďas, až flegmatik. Za celý rok sme ho videli iba jeden krát
(oprávnene) nahnevaného preto, lebo vojaci jeho čaty hádzali po
sebe chlieb, ktorý si niesli z jedálne. Nešlo mu o hádzanie,
ale vadilo mu, ako zaobchádzajú s touto potravinou.
Keď
sme v lesoch hľadali vojenských zbehov, priznal sa, že chodí
s odisteným samopalom. Argumentoval to tým „že predsa má
malého syna“ (-:
V letnom
behu sme začali spolu behávať, hlavne po okolitých rybníkoch,
tak 10-20 km. Štvalo ma, že keď sme finišovali späť ku dolnej
bráne kasární (a ja som si chcel pokojne vychutnať záver behu),
zrýchlil, aby bol prvý. To som však nemohol pripustiť, pretože
to bol bežec - amatér, tak som ho stále prešprintoval.
Jiři
Šebek. Tiež absolvent,
veliteľ čaty na rote RTZ. Veľmi sme sa nestýkali, spomínam ho
preto, lebo si nás na útvare z nejakého neznámeho dôvodu
zamieňali, pritom sme sa nepodobali ani tvárou ani postavou, ani
sme nemali podobné mená.
Môjmu
vtedajšiemu veliteľovi čaty, rotmajstrovi Pavlovi Moštěkovi, som
požičal 100 korún, a ten mi ich dlho nevracal. Tak som sa
sťažoval veliteľovi roty a vyjadril som sa v tom zmysle,
že vojaci z povolania sú nespoľahliví. Potom sa zistilo, že
Pavel peniaze včas poslal po nejakej osobe, táto ich však omylom
doručila Jiřímu Šebkovi.
Ale
to ešte nie je všetko. Až po príchode do civilu som si všimol,
že vo vojenskej knižke mám zapísanú funkciu veliteľa čaty RTZ,
ktorú však vykonával Jiří.
Odchod.
Keď sme my, slovenskí velitelia čiat našej roty (rok sme spolu
bývali na jednej izbe), cestovali vlakom domov do civilu, pred
Žilinou, kde sme každý mali pokračovať iným smerom, Laco Heglas
poznamenal, či si uvedomujeme, že sa pravdepodobne už nikdy
neuvidíme. Zatiaľ má pravdu.
Ešte
tepláky. Jedna
z vydarených súčastí vojenského výstroja, aj keď odporcom
pohybu samozrejme pripomínalí telocvik, ktorý bol na vojne
všadeprítomný.
V civile
som ich používal ešte asi 5 rokov, bundu možno 15. Páčila sa mi
farba, boli príjemné na dotyk. A v obchode ste také
nezohnali.
Jano Dobaj (vpravo) - první velitel stráže autora článku.
Na
záver. Na ZVS som si
prvýkrát uvedomil, že ak má človek pred sebou nejaký pevne
časovo ohraničený úsek, do polovice sa to vlečie, a druhá
polovica už viditeľne odsýpa. To platí pre prázdniny, dovolenku,
vojnu aj život.
V každom
prípade dva roky je veľa, aj keby to bola férová vojna, bez
šikanovania a buzerácie, s dobrou stravou a ubytovaním.
Aj
rok je veľa. 2-3 mesiace by úplne postačili na získanie
potrebných zručností. A keby bola zaručená férovosť
a dôstojné podmienky, mladí chlapci by tam možno aj radi
chodili.
Sklamanie.
Ako vojak v zálohe som automaticky počítal s tým, že
na manévre (cvičenia) budem chodiť ku PS. Bohužiaľ, stále som
chodil do vojenského útvaru v Michalovciach. A to bolo
o ničom.
AUTOR (c) kpt.v.z.Igor Bábela
FOTOGRAFIE: archív autora a Vojensko.cz
Text článku ani fotografie nebyly nijak upravovány.
Popisy k fotografiím dodány rovněž autorem článku.
Poznámka admina weblogu Pohraničník:
Velmi děkuji Igorovi, že vyslyšel moji výzvu, dal si takovou práci a sepsal své vzpomínky pro náš pohraničářský web, i za to, že poslal dobové fotografie z těch časů, kdy sám nosil uniformu Pohraniční stráže.
19 komentářů:
Na tuto PS-ku jsem nastoupil v roce 88.Byl to nejhorší zážitek v mém padesátiletém životě.Byla to krystalický čistá degradace důstojnosti člověka.Tam voják nebyl voják,který přišel sloužit vlasti.Tam byl jen bezejmenný kus,který bylo potřeba zašlapat do země.
Re: Unknown 11. prosince 2018 1:47
Děkuji za váš komentář, byť je negativní, ale i takové zde mají místo,pokud jsou napsány slušnou formou a bez zbytečných vulgarit.
Co bych vám napsal?
Sleduji diskuzi k tomuto článku na facebookových FB Groups (tedy těch, kde jsem členem) s tématikou PS OSH a musím napsat, že váš negativní názor je ojedinělý. Samozřejmě, v diskuzích se vzpomíná na to, že třeba na "Péešce",či v přijímači byl tvrdý režim, ale to je ve vojenských výcvikových centrech všude na světě. To, co třeba vám připadalo jako, cituji: "degradace lidské důstojnosti" by jiný nazval náročným výcvikem, který měl pohraničníka připravit na těžkou službu na státní hranici.
Každý z nás je jiný, někdo nese náročný vojenský výcvik relativně v pohodě, pro jiného to může být trauma, zejména, pokud byl z domova zvyklý na tzv "máma hotel" s kompletním komfortem a nikdy nepoznal žádné strádání. Ti kdož viděli československý seriál z prostředí ČSLA (1988) "Chlapci a chlapi", si okamžitě vybaví vojína, kterému se přezdívalo "Kyslík" :-)
Nevím, mr.Unknown zda je tohle odpověď, kterou jste chtěl slyšet. Ale jinak, lépe a radostněji to napsat neumím.
Na PŠ v Zadním Chodově jsem působil před převratem jako VČ NS PS.Tvrdá vojna, jak pro VZS, tak pro nás výkonné velitele. Po převratu jsem byl ve funkci ZNŠ, hlavního instruktora sebeobrany. Se svými vojáky jsem absolvoval výpomoce pro SNB po zločinné "amině" rezavého potkana, díky níž se do ulic dostali ti největší zločinci. Více jak 90% našich vojáků končilo svou službu u PS tím, že podepisovali závazek služby u SNB. Bohužel, jednoho ze svých vojáků jsem domů nepřivezl. Zahynul při služením zákroku proti nebezpečnému pachateli trestného činu v Pardubicích. Všichni absolventi PŠ v Zadním Chodově byli připraveni pro své náročné funkce velitelů družstev a čet na 1. sledu. V Zadním Chodově PLATILO jako NIKDE jinde, že z chlapců se stávali CHLAPI !!!!!
Re: Záchodov 11. prosince 2018 12:12
Díky za komentář.
Nemám,co bych dodal.
Co se týče onoho vojáka, jenž zahynul rukou vraha, amnestovaného státním presidentem Havlem, tak na tento případ si velmi dobře vzpomínám. A to i proto, že jsem bydlel v Hranicích u Aše a tento pohraničník chodil s místní dívkou, Milenou M. kterou jsem osobně znal. Byla to opravdu velká tragédie pro obě rodiny, jejich přátele a kolegy ve zbrani.
Po setsakra tvrdém výcviku Zadním Chodové jsem nastoupil na rotu za dratma Polom.Psal se asi začátek roku 89.Kdyz člověk přišel ze služby,tak vždycky byl v kuchyni teplý čaj,chleba,salám,sádlo.Venku -20,celkem normální teplota.Slo se spát a nedej bože,že začalo zase sněžit.Opet překrytí a kdo si nevzal aspoň do kapsy suchý chleba,byl 12 hodin hlady.SIS měřila na výšku 2.20m - zkuste to odházet,aby fungovala?Tady jeden kamarád psal,že jim vodu nosili z potoků.Na Polomu se pila jen voda z potoku-a u každého byla flaška se šťávou.No ale,zůstal jsem na Šumavě dalších 12 let,oženil jsem se a syn tam bydlí dodnes.Ja jsem už šel radši do teplejších krajin.Zdravim všechny skalní PSaky.
Děkuji za váš komentář.
Já nastoupil, jak my říkali, do "Hajzlova" na jaře 73. Unknown psal o ponižování, ono je to dost problematické, vždycky se najde nějaký machýrek, který se snaží šikanovat a ponižovat. Asi na takového narazil. Ono záleží taky na tom, jestli si to člověk nechá líbit. Protože pokud jednou ukáže, že má strach, tak je ztracený. Výcvik byla fakt makačka a pokud voják neměl nějaký základ z civilu, dělal třeba nějaký sport, tak se fakt dost trápil. Na "béčko" jen tak nezapomenu. A já, vzpurňas" jsem to měl ještě okořeněné tarasnicí. Dostal jsem do těla, to jo, ale na rotě se mi to všechno hodilo.
Bylo plno zážitků, které ani po tolika letech nejde napsat, Zdendo, některé jsem ti vyprávěl. A kdo to tam zažil, ten o sobě může říct, že je fakt chlap. F.
Re: folfran 12. prosince 2018 1:35
Zdravím tě, Franto a děkuji za tvůj komentář.
Pravda, na story o tvé milované tarasnici si vzpomínám, stejně jako na tvé paměti z doby, kdy jsi sloužil na rakousko - československé hranici :-)
Bol som na PŠ Zadný Chodov zima 87-88,musím povedať,že som tam zažil tvrdý dril,nikdy som už nemal lepšiu kondičku,ešte dobre že som bol aktívny športovec-futbal,po chodbách a útvare sme sa presúvali len v pokluse,zákaz sedieť na izbe,iba stáť povolené,kačáky,žabáky,fúriky,kliky,prekážková dráha,pochodovanie,behy,gorodky,služby,strážny roty,muničák,kuchyňa,PDR,DUB,zauhľovač,atď.cvičisko B,taktická ,pohraničná,chemická príprava,streľby zo samopalu kulometu,RPG7,RPG80,granát,BVP godunov,mazacka vojna aj šikana-nočné vyhadzovanie vecí zo skriniek velitelmi,farebná hudba-prezliekanie,kliky s nohami na radiatore keď bol prichytený niekto keď spal na učebni na vyučovaní.Nakoniec skúšky z telesnej-zhyby,behy,z pohraničnej,streľby a odchod vycvikáč Suchdol a čiara Cetviny.Teraz na to spomínam veľmi rád.Floro z Prešova.
Bol som na PŠ Zadný Chodov zima 87-88,musím povedať,že som tam zažil tvrdý dril,nikdy som už nemal lepšiu kondičku,ešte dobre že som bol aktívny športovec-futbal,po chodbách a útvare sme sa presúvali len v pokluse,zákaz sedieť na izbe,iba stáť povolené,kačáky,žabáky,fúriky,kliky,prekážková dráha,pochodovanie,behy,gorodky,služby,strážny roty,muničák,kuchyňa,PDR,DUB,zauhľovač,atď.cvičisko B,taktická ,pohraničná,chemická príprava,streľby zo samopalu kulometu,RPG7,RPG80,granát,BVP godunov,mazacka vojna aj šikana-nočné vyhadzovanie vecí zo skriniek velitelmi,farebná hudba-prezliekanie,kliky s nohami na radiatore keď bol prichytený niekto keď spal na učebni na vyučovaní.Nakoniec skúšky z telesnej-zhyby,behy,z pohraničnej,streľby a odchod vycvikáč Suchdol a čiara Cetviny.Teraz na to spomínam veľmi rád.Floro z Prešova.
Nemám co bych dodal, souhlasím tvrdá vojna. Jaro 89
Děkuji za vaše komentáře,mládenci.
Možno sa mýlim,ale nepochádzaš Igor z mestečka Tisovec?
Re: Jozef 19. prosince 2018 9:32
Ano, autor vzpomínky na vojnu je ze slovenského Tisovce.
Dobrý den, smím se zeptat, zda nevíte kdy a jak se odehrála událost o které autor článku píše v sekci ,,Moja prvá stráž'' ..A sice o povraždění stráže v muničním skladě v Plané? Děkuji.
Zdravím, zajímalo by mě, zda někdo nevíte, kdy a jak se odehrála událost o které autor příspěvku píše v sekci ,,Moja prvá stráž'' ..A sice povraždění stráže v muničaku v Plané? Děkuji.
Ďakujem za potvrdenie informácie,že Igor je z Tisovca.Určite sa bude na mňa pamätať z Tisovského C-klubu kde sme často hrávali šachy.Pozdravte ho.Jozef
O zavraždení stráže nám rozprávali dlhšie slúžiaci záklaďáci, určite to nebolo v Planej, asi niekde poblíž. Líčili aj podrobnosti, ako sa to stalo, ale to si nepamätám. Dokonca nie som si istý, či to bol armádny alebo pohraničnícky muničný sklad a neviem ani presnejšie časové obdobie, ale určite pred 1980. Bola to však informácia dostatočná na to, aby rozhodila nováčika na prvej stráži (-:
Ešte k Jožkovej otázke: áno, ako ti odpovedal Pohraničník, som z Tisovca. A ty si kto? Ak by nám moderátor nedovolil komunikovať tu, napíš na gmail: igor.babela.
Dnes právě před 35 lety.
... doběhl jsem tehdy doslova na poslední chvíli. Jako absa jsem se asi jako dycky "někde flákal". Byl Štědrý den 83 a "celá" PSrota už byla v jídelně. Velitel měl asi mít nějaký proslov, ale místo toho se postavil a dlouho po nás koukal. Pak začal: "Soudruzi... Hmmm, ale co - chlapi..." a pak říkal něco, co si už dávno nepamatuju. Tohle ale jo, i když je to už tak dávno.
Všem PSákům pěkné Vánoce a PF 2019.
Radek
Okomentovat